Peer konzultantka: Ľudia majú tendenciu duševné ochorenia nebrať vážne. Mne ho radili vybehať

Približuje svoju vlastnú skúsenosť ako jednu z možností zotavenia sa a inšpiruje ľudí v tom, že plnohodnotne žiť sa dá aj napriek psychickým problémom.

Peer konzultanti, ktorí sa zotavili z duševného ochorenia, sú často označovaní za odborníkov na skúsenosť. V rámci rozhovoru dokážu ponúknuť nový pohľad na prežívanie duševného ochorenia a pomôcť ho lepšie zvládať. Často sú pre pacientov a ľudí so skúsenosťou inšpiráciou a oporou práve preto, že dobre vedia, čím si prechádzajú.

Aká je úloha peera v rámci tímu odborníkov?

Úlohou je byť podporou a nositeľom nádeje, že je možné sa z ochorenia zotaviť a aj napriek diagnóze žiť plnohodnotný život. Nie sme kompetentní klientom radiť, čo majú robiť, ale prinášame im vlastnú skúsenosť ako jednu z možností. Sprevádzame ich v hľadaní vhodnej pomoci.

Čo musí spĺňať človek, aby sa mohol stať peer konzultantom?

V prvom rade je to vlastná skúsenosť, ale človek by si mal prejsť zotavením. Nehovorím o uzdravení, lebo nie každá porucha sa dá úplne vyliečiť. Napríklad ja budem mať svoju diagnózu do konca života, budem sa stále liečiť. Ale zároveň som zotavená a v remisii, teda bezpríznakovom období, a diagnózu som prijala a naučila som sa s ňou fungovať. Mám už nad ochorením nadhľad a som voči nemu kritická. Dôležité sú aj empatia, chuť pomáhať a komunikačné zručnosti.

Aká je vaša skúsenosť s duševným ochorením?

Mám skúsenosť s bipolárnou afektívnou poruchou, sebapoškodzovaním a bulímiou. Prvé problémy začali, keď som mala dvanásť rokov. Kým som si uvedomila, že mám problém, trvalo to niekoľko rokov a pomoc som vyhľadala až ako devätnásťročná.

Po určení diagnózy som začala brať lieky a skúšať, čo mi pomáha. Trvalo tri až štyri roky, kým sa mi podarilo dostať do remisie. Bola som viackrát hospitalizovaná, najviac mi pomohol pobyt vo Veľkom Záluží, kde som v psychiatrickej liečebni strávila dva mesiace. Bolo tam množstvo terapeutických aktivít.

Bola som na otvorenom oddelení, mohla som chodiť do parku, do obchodu, čo mi pomohlo nastaviť si denný režim. Chodila som na skupinové aj individuálne terapie.

Peerstvo vtedy ešte na Slovensku nefungovalo, ale zažili ste terapiu, ktorá by sa mu podobala?

V rámci komunity, ktorá tam bola, sme sa stretávali a rozprávali sme sa. Malo to podporný efekt a dávalo nám to silu pokračovať v liečbe ďalej. S ostatnými pacientmi sme sa podporovali a zdieľali navzájom svoje skúsenosti.

Veľmi inšpiratívna pre mňa bola žena, ktorá sa liečila zo závislosti, často mi rozprávala o svojich skúsenostiach a procese liečby. To malo možno podobný charakter ako dnešné peerstvo a bolo to veľmi podporné.

Ovplyvnilo vás to následne?

Áno, vďaka týmto skúsenostiam som chcela pôsobiť v podobnej komunite aj po opustení liečebne a keď som našla inzerát občianskeho združenia Psychiatria nie je na hlavu, stala som sa v ňom dobrovoľníčkou. To bol kľúčový krok pre moje zotavenie. Na začiatku som pomáhala s rôznymi aktivitami na sociálnych sieťach a spravila niekoľko rozhovorov.

Ako ste sa potom dostali k peerstvu?

Mojimi cieľmi bolo v prvom rade viesť funkčný a plnohodnotný život, vrátiť sa do práce, fungovať tak, aby som bola spokojná a šťastná. Zároveň som svojou skúsenosťou chcela pomáhať ostatným. Naše zruženie začalo spolupracovať s Ligou za duševné zdravie, kde som sa neskôr zamestnala ako koordinátorka projektu Spolutvorba.

Cieľom projektu bolo organizovať diskusie pre ľudí so skúsenosťou, príbuzných týchto ľudí, odborníkov a verejnosť. Hovorili sme o tom, čo nám pomáha a čo nie, čo by sme chceli zmeniť a ako by sme si predstavovali fungovanie starostlivosti o duševné zdravie na Slovensku.

V každom kraji bol koordinátor a po skončení Spolutvorby sme plynulo pokračovali v rámci projektu zapájania peerov do systému starostlivosti o duševné zdravie.

Na koľko je dnes peerstvo na Slovensku rozšírené v porovnaní s inými krajinami?

Oproti iným krajinám sme úplne na začiatku. Peeri sa na Slovensku ešte len pomaly dávajú dokopy, nepoznám ani presné číslo, koľko ich v krajine pôsobí. V rámci Ligy pre duševné zdravie sme dvaja v každom kraji.

Funguje u nás aj združenie Chuť žiť, ktoré má svojich vyškolených peerov a robia aj výcviky peerov. Zameriavajú na len skúsenosti s poruchami príjmu potravy. Spoločne s Ligou pracujú na tom, aby sa pozícia peer konzultanta zakotvila v legislatíve.

Kto určuje, či k človeku príde na rozhovor peer?

Odborník alebo klient. Pretože peersky rozhovor má veľký význam, ak má klient oň záujem. My ho nenútime, ale ponúkame možnosť a vysvetľujeme, aké benefity mu môže rozhovor priniesť.

Ako vyzerá zoznámenie a komunikácia medzi peerom a jeho klientom?

Pred prvým stretnutím sa oboznámim so základnými informáciami o klientovi, ale keďže nie som lekár, nepotrebujem poznať jeho zdravotný záznam. Nepracujem priamo s diagnózou, ale s ľuďmi a ich skúsenosťami.

Pri prvom stretnutí sa predstavím, priblížim svoju skúsenosť, vysvetlím, kto je peer konzultant. Poviem, k čomu je vhodný rozhovor a čo by klientovi mohlo priniesť, pokiaľ oň prejaví záujem.

Stretnutia niekedy bývajú spontánne na chodbe kliniky, kde pôsobím. Pacienti za mnou prídu a chcú sa rozprávať o bežných veciach a ja som tam pre nich. Ľuďom so skúsenosťou často stačí to, že ich niekto počúva, nepotrebujú hlboké rozhovory.

Ako vplýva pomoc ľuďom s podobnými ťažkosťami na psychiku peera? Môže to zhoršiť jeho stav, alebo naopak môže byť forma terapie?

Pravdou je jedno aj druhé. Každý človek v pomáhajúcej profesii potvrdí, že je náročná a zároveň terapeutická. Aby sme predišli tomu, že nám to uškodí, alebo vyhoríme, či nám problémy klientov začnú zasahovať do životov, všetko riešime v rámci skupinových aj individuálnych supervízií.

Slúžia na to, že komukoľvek v pomáhajúcej profesii pomáhajú zvládať rôzne situácie a uvedomovať si procesy, ktoré sa v práci dejú. Supervízia ochraňuje peerov aj ich klientov. Peerstvo je však zároveň aj podporujúce, pretože to, že môžem niekomu pomôcť, mi dodáva veľkú energiu.

Máte príklady z praxe, ktoré si zapamätáte vďaka tomu, že ste niekomu pomohli?

Ľudia sa mi ozývajú aj na sociálnych sieťach a sú vďační za podporu, čo je pre mňa povzbudzujúce. Aj z nemocnice je veľa príkladov, o ktorých by sa dalo hovoriť. Ale poviem len toľko, že aj tam boli viacerí ľudia vďační za rozhovor a nasmerovanie.

Pracujete len s dospelými alebo aj s deťmi?

Pracujem s dospelými. Všetko chce svoj čas a možno, keď sa lepšie zabehnem, budem sa môcť venovať aj mladším klientom. Pri nich je to komplikovanejšie, pretože deti sú oveľa zraniteľnejšie, potrebujú iný prístup a peer konzultant viac praxe.

Môže byť peer konzultant nápomocný rodinným príslušníkom ľudí so skúsenosťou?

Áno, najmä rodičom, ktorí si niekedy neuvedomujú, čo ich dieťa prežíva. Peer môže svoju skúsenosť ponúknuť rodičovi a pomôcť mu nahliadnuť do prežívania ochorenia dieťaťa alebo jeho príznakov.

Sú dokonca aj rodinní peeri, ktorí nemajú vlastnú skúsenosť, ale skúsenosť rodinného príslušníka. Aj oni boli príbuzní človeka so psychickými problémami a vedia pomôcť ľuďom v podobnej situácii lepšie ju zvládať. Pretože ochorenia vážnejšieho charakteru sa dotýkajú nielen pacienta. Trpia s ním aj jeho blízki a rodina.

Ako môže ľuďom s duševnou poruchou alebo skúsenosťou s ochorením pomôcť okolie a prostredie, v ktorom žijú? Ako vnímate ich stigmatizáciu?

Ľudia z okolia vedia prispieť negatívne alebo pozitívne, prostredie robí veľa a je dôležitým prvkom aj pri zotavení. Z vlastnej skúsenosti viem, ako veľmi mi škodilo, keď som bola medzi ľuďmi, ktorí moje ochorenie nebrali vážne.

Mysleli, že sa to dá odstrániť pozitívnym myslením a hovorili mi, že sa vyliečim, keď si pôjdem každé ráno zabehať. Podpora okolia je veľmi dôležitá. Našťastie rodina brala moje ochorenie ako každé iné, uvedomovali si potrebu liečby a nemusela som doma počúvať, že mám so sebou niečo robiť.

Ako by sa okolie k človeku so skúsenosťou malo správať a čo určite počuť nechce?

Ľudia by sa mali naučiť správať adekvátne a pristupovať k človeku so skúsenosťou empaticky a ľudsky. Čo určite nechce počuť je, že je to jeho vina, hanba a niečo, čo treba skrývať alebo za čo ho treba ľutovať. Medzi empatiou a ľútosťou je totiž veľký rozdiel.

Chceme byť vypočutí, rešpektovaní, aby nám ostatní dokázali dôverovať. Nech sa na nás pozerajú ako na ľudí, nie chodiacu diagnózu. Dôležité je naučiť sa načúvať tomu, čo druhý hovorí a byť na to citlivý. Ak niekto povie, že má samovražedné myšlienky, tak to neignorovať, ale pomôcť mu nájsť pomoc, alebo aspoň byť tam pre neho. To je najmenej, čo môže človek spraviť a pritom pre druhého je to veľmi dôležité.

Liga za duševné zdravie pripravila sprievodcu v online podobe pre médiá aj verejnosť ktorí by sa chceli dozvedieť viac o tom, ako komunikovať s ľuďmi, ktorí majú výzvy v oblasti duševného zdravia. Je to veľmi užitočné, lebo v dnešnej dobe už každý má vo svojom okolí niekoho, kto má psychické problémy.
Jana Wurstová