Psychické poruchy vnímame ako zlyhanie, no zdolanie telesného ochorenia, ťažkej operácie či úrazu považujeme za hrdinstvo

Najčastejším dôvodom hospitalizácie na psychiatrii je závislosť od alkoholu a problémy súvisiace s užívaním alkoholu, v rozhovore vysvetľuje Michal Patarák, psychiater a prednosta II. Psychiatrickej kliniky vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici.

Z výsledkov aktuálneho prieskumu v rámci projektu Závislí na zdraví vyplýva, že 88 percent z 21-tisíc opýtaných ľudí si myslí, že život je dnes psychicky náročnejší ako v minulosti a že riziká pre duševné zdravie sú väčšie. Súhlasíte s tým?

Podľa toho, aké obdobie nazývame minulosťou. Na takúto otázku sa nedá odpovedať všeobecne, ale len s ohľadom na konkrétnu historickú epochu a ďalšie jednotliviny, napríklad spoločenskú vrstvu a podobne, aj to len približne.

Stredoveký šľachtic, egyptský nádenník, praveký lovec, disident za socializmu alebo člen strany – na každého z nich sa dá pozrieť z viacerých uhlov pohľadu a aj ten, o ktorom si na prvý pohľad azda môžeme myslieť, že nebol až tak ohrozený psychickou poruchou, práveže mohol byť. Šľachtic mal možno bližšie k narcistickej poruche osobnosti ako súčasný politik – ale to už je tenká pôda akéhosi psychohistorizmu.

Myslím si, že obrovským rizikom pre narušenie psychického zdravia je bieda, trýznivá situácia, rôzne ochorenia a z nich vyplývajúca bolesť, labilita životných podmienok, nedostatok hygieny, ale aj vyčlenenie z komunity, samota, existenciálna neistota či prázdnota. Takisto to, že nie ste milovaný, že vám niekto ubližuje. Žijeme jednu z dôb, kedy má množstvo ľudí saturované základné potreby, ale prečo nie sme šťastnejší, prečo výskyt psychických porúch stúpa? Jednoducho preto, že splnenie potrieb ešte nie je zárukou psychického zdravia.

V minulosti boli ľudia považovaní za duševne chorých napríklad aj v prípade inej sexuálnej orientácie a v situáciách, o ktorých dnes už vieme, že nie sú duševnými poruchami. Nemali to ľudia v minulosti z tohto pohľadu predsa len ťažšie?

Áno, mali to ťažšie pre normatívne posudzovanie spoločnosti. Ten, kto vybočoval, bol iný, trpel vlastne niečím ako sociálna deviácia, čo mimochodom nie je vôbec príjemné znášať a čo je aj rizikom psychickej poruchy. Dnes sa náš pohľad na to, čo je zdravie a čo porucha, rozostruje. Nie je taký jasný, rozsekávajúci, dávame priestor alternatívam, variáciám a je to tak veľmi správne.

Čo v súčasnosti najčastejšie negatívne ovplyvňuje duševnú pohodu a zdravie ľudí?

Psychickú pohodu kazí až znemožňuje stres, najmä ak je dlhodobý, chronický či nezmyselný. Taktiež užívanie psychoaktívnych látok, odklon od vzťahov, prírody alebo námahy, či to, že si človek nevie skutočne oddýchnuť.

Sú rizikové faktory vplývajúce na duševné zdravie rovnaké pre všetky vekové kategórie, alebo sú špecifické pre seniorov, ľudí v produktívnom veku a mládež?

Mnohé z faktorov sú vyslovene transgeneračné, univerzálne. Napríklad vzťahová sieť, skôr jej kvalita ako kvantita, je niečo, čo nemá žiadnu konkurenciu v zmysle ochranného faktora pred vznikom psychických porúch. Je to rodina, v ktorej sa vyvíja psychika dieťaťa a mladého človeka, zreje, individualizuje sa jeho osobnosť, cíti podporu a slobodne sa stáva tým, kým túži byť. Tak sa rozvíjajú základné psychické schopnosti, medzi inými aj schopnosť zvládať stres a negatívne životné faktory a udalosti, schopnosť odolnosti voči záťaži, a tým pádom aj psychickým poruchám. Iné rizikové faktory sú zas vyslovene špecifické, napríklad ovdovenie počas sénia alebo včasný kontakt s marihuanou v tínedžerských rokoch.

Súhlasíte s výsledkami prieskumu, ktoré naznačili, že psychické problémy najintenzívnejšie trápia mladú generáciu? Prečo je to tak a čo trápi mladých ľudí?

Snažím sa dávať pozor na zovšeobecnenia. Seniori majú totiž veľké životné ťažkosti so zavŕšením života, s potomkami, ktorí sú už od nich nezávislí a málo sa vídajú, s tým, že telo sa pre nich stáva záťažou, že sú opustení. Stredná generácia prechádza mnohými krízami a mladí ľudia majú zas svoje špecifické trápenia. Hľadajú a nachádzajú si svoje miesto, snažia si vyšliapať svoju cestu, nájsť životného partnera, byť produktívni a zaujímaví pre druhých. Toto hľadanie im podľa mňa digitálne technológie niekedy skôr problematizujú ako pomáhajú riešiť. Nuž a máme tu aj strach o osud planéty a civilizácie, ktorý sa kondenzuje najmä v mladých ľuďoch. Okrem toho, práve adolescentný a mladý dospelý vek je typický pre prepuknutie mnohých psychických porúch.

Prieskum tiež ukázal, že ženy riešia svoje psychické problémy častejšie a majú aj väčšiu potrebu o nich hovoriť. Znamená to, že ženy trpia poruchami duševného zdravia viac ako muži?

Určite nie. Vzťahové založenie, verbálna disponovanosť a schopnosť i ochota identifikovať, keď niečo nie je v poriadku, ako aj mnohé iné faktory, môžu za to, že ženy viac vyhľadávajú pomoc. Ale to ani zďaleka neznamená, že majú psychické poruchy častejšie ako muži.

Ako na duševné zdravie vplýva nadmerné užívanie návykových látok a ktoré sú najrizikovejšie?

Nadmerné užívanie akýchkoľvek látok narúša psychickú a životnú rovnováhu a vytvára riziko psychických porúch. Ako hovorili antickí Gréci – ničoho príliš. Ja by som dodal – niečoho radšej vôbec. Závislosť od alkoholu a problémy súvisiace s užívaním alkoholu sú najčastejším dôvodom hospitalizácie na psychiatrii. Obrovským problémom sú aj psychostimulanty a marihuana, toxické psychózy vzniknuté pri ich užívaní a duálne diagnózy, teda súčasný výskyt látkovej závislosti a psychotickej poruchy u jedného človeka, pre ktorý neexistuje u nás žiadny špecializovaný program a ktorého liečba je naozaj nesmierne náročná.

Ako ovplyvňujú duševné zdravie našich detí moderné technológie? Kde v online priestore vidíte najväčšie nástrahy a ako sa s nimi vysporiadať?

Musím povedať, že tomuto priestoru veľmi nerozumiem. Svet stále nových aplikácií, internetových hier a ďalších virtuálnych možností, okrem teraz už klasických sociálnych sietí, na mňa neprehovára tak, že by ma niečím oslovil alebo vyslovene fascinoval. Mladí ľudia sú však s virtuálnym svetom vsadení do svojráznych kontextov, stali sa ich sociálnym rytmom, komunikačným rozhraním, možno až potrebou.

Nie som schopný bilančne zhodnotiť klady a zápory všetkých týchto možností, ale istotne viem, že mnohé z nich vytvárajú riziko kompulzívneho používania až závislosti s nelátkovou podstatou. Mnohé pôsobia skôr stresogénne ako upokojujúco a mnohé majú potenciál vzďaľovať ľudí od skutočnej vzájomnej blízkosti či od seba samých.

Aké sú prvotné signály, že niečo s duševným zdravím človeka nie je v poriadku? Ako by sa mal k takej situácii postaviť a ako mu môže pomôcť okolie?

Základným signálom je, že človek mení svoje správanie, nie je spokojný, dochádza k destabilizácii jeho zvykov a stereotypov, zanedbáva to, čo mal kedysi rád, neplní si svoje povinnosti, roly, chátra mu vzťah – aby som vymenoval aspoň niektoré. Pravdaže, závisí od konkrétnej psychickej poruchy, pretože inak sa prejavuje sociálna fóbia, inak depresívna porucha, inak schizofrénia, demencia alebo závislosť. Nie je to možné typizovať do jedného ilustratívneho obrazu.

Ak človek začína mať príznaky, ktoré mu strpčujú až znemožňujú doterajší spôsob života, znepokojujú ho a narúšajú jeho aktivitu, funkcie a miesto vo vzťahoch, na pracovisku, v škole, v rodine, či jeho hodnoty alebo materiálne zabezpečenie, alebo ak mu druhí hovoria, že sa s ním niečo deje, že sa zmenil, že majú o neho starosti, tak by mal svoj stav kriticky zhodnotiť, ak je to pravdaže možné, a vyhľadať pomoc.

Okolie mu môže nastaviť zrkadlo a podstatne pomôcť s jeho trápením. Psychické prežívanie človeka dokážu tí, ktorých má rád, nesmierne ovplyvniť, a teda zmierniť trápenie, povzbudiť nádejou, ktorá nie je falošná, ale autentická a realistická, a nasmerovať tam, kde treba.

Len sedem percent opýtaných v našom prieskume hodnotí dostupnosť služieb v oblasti duševného zdravia na Slovensku ako dostatočnú. Majú z vášho pohľadu ľudia dostatok možností na získanie odbornej pomoci?

V súčasnosti je dostupnosť psychiatrickej a psychologickej starostlivosti ďaleko za stavom, ktorý je možné považovať za optimálny. Dokonca sa nachádzame v období, ktoré by som označil za kolapsové, avšak nie je to problém samotnej psychiatrie alebo klinickej psychológie, ale celého systému zdravotnej starostlivosti u nás.

83 percent opýtaných v našom prieskume si myslí, že v spoločnosti stále prevládajú predsudky voči ľuďom, ktorí podstupujú liečbu duševných ochorení. Je to tak? Ako vplýva na pacientov to, ako na nich nazerá zvyšok spoločnosti?

Bohužiaľ, je to tak. Smutná realita neumožňuje formulovať príliš optimistické závery či vyhliadky. Na stigmu sa ide osvetou, informáciami, empatickým prístupom a inklúziou. Nejdem spomínať všetky omyly a stereotypy, ktorými spoločnosť zaťažuje ľudí so psychickými poruchami, skôr by som chcel všetkých povzbudiť, aby sa snažili porozumieť, čo je psychická porucha. Že to nie je zlyhanie, ani niečo, čo si človek zaslúži či nebodaj vyberie nejakým nešťastným životným ťahom. O psychických poruchách a zdraví by sa malo učiť už na základných školách, o tom som hlboko presvedčený.

Takmer polovica opýtaných by svoje psychické problémy pred okolím tajila, pretože by sa za ne hanbili. Prečo sa ľudia za svoje duševné ochorenia hanbia, zatiaľ čo za choroby fyzického charakteru nie?

Pretože si myslia, že psychickou poruchou zlyhali, myslia si, že si nedokázali poradiť s problémami, s ktorými by si iní poradiť dokázali, alebo si myslia, že si to o nich myslia druhí. Je to úplne falošný koncept a východisko. Na rozdiel od psychických porúch, zdolať telesné ochorenie, ťažkú operáciu alebo úraz sa vníma ako hrdinstvo.

Dá sa v prípade duševného zdravia hovoriť o civilizačných ochoreniach? Ktoré to sú a čím sa vyznačujú?

Depresia ako symptóm a depresívne poruchy, úzkosť ako symptóm a úzkostné poruchy, závislosti, niektoré poruchy osobnosti, to sú určite príznaky a poruchy, ktoré sú zviazané s tým, ako žijeme a akej civilizácii sme súčasťou, čo však vonkoncom neznamená, že sa v minulosti nevyskytovali. Aj to by bol mýtus, a ešte aký!

Jana Wurstová