Vaše inšpiratívne príbehy: Kým nás život nerozdelí

Závislosť od cigariet musí začať prvou cigaretou.

Neviem, či si všetci fajčiari pamätajú tú svoju prvú cigaretu, tá moja (prvá slastne vyfajčená), bola presne v deň maturít. Prežívala som strach a mala som obavy, či zmaturujem, či som povedala všetko, ako mám, či som niečo nepokazila.

Nikdy som nebola taká vystrašená. Mala som pocit , že v tento deň sa rozhodne veľa o mojej budúcnosti a že veci už budú nezvratné. Moja odpoveď bola na konci, poslali ma za dvere, nech počkám na verdikt.

Za mnou išli ešte štyria spolužiaci, takže som vedela, že to bude na ďalšiu hodinu strachu, ako to vlastne dopadne.

Moje roztrasené nohy ma zaviedli do obchodu, ktorý bol za gymnáziom, a podvedome som si povedala: „Tak čo teraz, ako sa len upokojím?!“ Čokoláda – napadlo mi. Pri pokladni som si to však rozmyslela. Vo vysokých opätkoch, šatách a so zelenou stužkou na saku som sa cítila taká dospelá a taká dôležitá, že zahadzovať sa s nejakou čokoládou je predsa pod moju úroveň.

Čokoládu som strčila medzi žuvačky pri pokladni a s roztraseným hlasom som si vypýtala cigarety. A zapaľovač.

Ani neviem, aká krabička cigariet to bola, ale dodnes viem, ako sa mi potili ruky, keď som vyťahovala občiansky preukaz a platila za zakázané ovocie. Bolo to tu!
Prekročila som prah dospelosti a idem si zapáliť svoju prvú cigaretu. Veď kedy inokedy, ak nie teraz? Mám na to absolútne právo. Som dospelá a pod veľkým stresom. Každá bunka môjho tela to chcela.

Nádych, výdych, pomohlo
Nedočkavo som otvárala krabičku a trasľavými rukami som si vložila svoju prvú cigaretu do úst a snažila si ju zapáliť. Chcela som zapôsobiť veľmi dôležito a sebavedomo na okoloidúcich, ktorých som vôbec nezaujímala.

Potiahla som si z cigarety a hneď som sa poriadne rozkašľala. Po prvom nádychu som to však nevzdala. Rozdýchala som to a na druhý nádych som si povedala, že ono to fakt funguje! Som uvoľnená a stres zo mňa opadá.

Odrazu mi zavolala mama a chcela vedieť, ako sa mi darilo na maturite. Ja som sa zmohla len na: „Mami, ja neviem. Stojím za obchodom a fajčím cigaretu”.

„Čože to robíš?!?!“ Pamätám si, že toto priznanie mi otvorilo brány do sveta cigariet. Jasné, že mama bola spočiatku zhrozená, ale keď som prišla domov s maturitným vysvedčením, tak si vydýchla a nadobudla pocit, že tá priznaná cigareta bola len jednorazová záležitosť. Napočudovanie tomu uverila a ja skoro tiež.

Keď slasť prerastie do závislosti
Deň či dva ležala otvorená krabička v kabelke celkom nepohnuto. Tu som si myslela, že nad sebou mám plnú kontrolu, lenže…

Šli sme na chatu a tam, moja skúsenosť s nikotínom chcela potvrdenie, že ten jedinečný pocit nebol náhodný.

Dostala som sa do „vyššej spoločnosti“ medzi kamošov, ktorí nesedia v kúte, ale v pravidelných intervaloch, idú pokecať pri cige. Bavilo ma byť sebaistejšou, suverénnejšou. A tak sa koleso zapaľovania, nádychov, výdychov, žuvačiek a voňaviek začalo krútiť.

A točilo sa a točilo. Kupovať cigarety, schovávať sa pred okoloidúcimi, ktorí by ma mohli poznať, pocit výčitky, že robím niečo, čo by som nemala, a zároveň slasť z každej vyfajčenej cigarety. To bol adrenalín, ktorý prerastal do závislosti.
Cigaretové opojenie prechádzalo z dní na týždne, týždňov na mesiace, z mesiacov na roky.

Fajčila som v to leto v tábore ako vedúca, potom ako študentka vysokej školy, aj ako frajerka. Našli sme sa s priateľom, ktorý bol tiež fajčiar, takže to bola partnerská rutina vo vzťahu.

Aj rodičia mi na to prišli a veru, neustále mi vraveli, aby som to nechala. Otec sa na mňa hneval, pretože vedel, aké je ťažké prestať, on sám v tom čase už piaty rok nefajčil.

Potešenie predčilo strach o zdravie
Boli chvíle, keď som si aj sama povedala, že by som mala prestať. Veď o škodlivosti fajčenia som vedela dosť.

Edukatívne materiály sa nám podsúvali od základnej školy a verila som tomu, že každou cigaretou si ničím zdravie.

Popravde som to aj cítila. Najviac vtedy, keď som to s cigaretami prehnala. Počítala som si, koľko cigariet denne vyfajčím. Môj priemer bol asi dvanásť cigariet denne, ale boli aj dni, keď padla celá krabička. Dodnes si pamätám, ako som sa mojej doktorke na preventívnej prehliadke priznala.

„Fajčíte?“

„Áno, ale len tak dve-tri cigarety denne.“

Taký slabý nikotínový deň však hádam ani nebol.

Vedela som, že to, čo robím, nie je správne a moje pohodové pofajčievanie sa striedalo so strachom z toho, že si privodím rakovinu pľúc. Zľakla som sa najmä v čase, keď som videl, aký priamy dopad mali cigarety na môj zdravotný stav po sekcii zubov – osmičiek.

Stomatochirurg mi vysekal dve osmičky a odporučil mi, že ak fajčím, že by som aspoň 24 hodín nemala.

„Prosím?“ šlo mi hlavou. Veď môj liek na zahnanie akéhokoľvek nepokoja bola práve cigareta, a teda, keď analgetiká po zákroku prestanú účinkovať, že si nezapálim? To určite!“

Ale zodpovedne a súhlasne som pokývala hlavou, že rozumiem. Vyšla som z ambulancie. Čakala som na autobus na zastávke a šlo mi hlavou, že ako to tí ľudia môžu čakať na autobus len tak so založenými rukami? Stoja, čakajú a nefajčia? Čudáci.

Za posledných päť rokov som nikdy nestála na zastávke bez toho, aby som pár krokov od zastávky práve neťahala svoj obľúbený dym do pľúc.

No a to ma čakalo ešte celých 23,5 hodiny bez cigarety. Samozrejme, že som to ne-zvládla. Keď prestali účinkovať injekcie, po ktorých som si necítila polovicu tváre, prišla krutá bolesť a opuch. Potom nejaké ružové tabletky, a keď aj to stratilo účinnosť a len tak bezcieľne som sa motala v bolestiach po byte, zablúdila som až na balkón a tam, no veď viete čo, s tou najväčšou obavou, ale dúfajúc, že sa mi uľaví, som si predsa len zapálila svoju obľúbenú „pukaciu davidoffku”. (Ach, to bola slasť).

Asi po polhodine sa mi v ústach rozliala želežitá pachuť. Moje stehy po operácii sa v ústach po prekrvení z fajčenia uvoľnili natoľko, že som krvácala tak, že som pľula krv. Môj strach a bolesť sa vystupňovali a ja som si len nadávala, aká som hlúpa.

Nevesta s cigaretou
Zásadný medzník mojej cigaretovej závislosti prišiel asi tri mesiace pred svadbou. Môj nastávajúci, ktorý mal silnejšiu vôľu ako ja a prestal fajčiť (v tom čase nefajčil už približne tri mesiace), mi povedal, že by bol veľmi rád, keby som tiež prestala. Vraj jedného dňa chce mať zdravé deti a určite to bude aj pre mňa ľahšie prestať ešte pred tým, ako ich začneme plánovať.

Ja som vtedy hrdo vyhlásila, aby ma nechal žiť, a že predsa ak budem chcieť, tak kedykoľvek prestanem, len že teraz nechcem.

Klamala som vtedy však sama seba. Moje posledné cigarety si totiž veľmi dobre pamätám z minulosti. Fotila som sa napríklad na internáte s cigaretou a posielala som foto kamarátkam, že „moja posledná – už viac nebudem“, alebo som si prisahala, že ak dofajčím túto krabičku, tak ďalšiu nekúpim. A predsa prišli ďalšie a ďalšie krabičky.

Smiala som sa argumentom, že keby som nefajčila niekoľko rokov, tak si môžem kúpiť parádne auto za tie peniaze. Videla som totiž, že mnohí nefajčiari zďaleka parádne autá nemali, tak načo si budem teda odopierať moju slasť.

Raz môj snúbenec pritvrdil a povedal, že dieťa si budeme plánovať, až keď budem aspoň polrok „čistá“, aby sa moje telo po nikotíne zregenerovalo a dieťa prišlo do zdravého prostredia. A predsa prišla svadba . A nevesta fajčiarka ešte s kamarátkami po polnočnom tanci veselo a v tajnosti fajčila v šatni svoju oslavnú cigaretu (jednu z mnohých v ten deň).

Život šiel ďalej asi ešte tri týždne a manžel sa len ťažko vyrovnával s tým, že on prestal a jeho žena nie. Mne to síce bolo ľúto a obmedzila som svoje denné dávky na asi len šesť až sedem cigariet, ale prestať fajčiť som v úmysle nemala.

Deti ako odvykačka
Bolo sparné letné slnečné ráno. Stála som pred krajským policajným zborom, pretože som si vybavovala doklady, kvôli novému priezvisku. Vedela som, že v plnom prúde dovolenkovej sezóny bude rad na doklady pridlhý, preto som si ešte pred vstupom šla na prázdny žalúdok, namiesto raňajok, zapáliť cigaretu, nech sa vyzbrojím trpezlivosťou.

Vytiahla som krabičku a s očakávaním rutinného slastného zážitku som si zapálila. Vtom sa mi dvihol žalúdok a len-len že som sa stihla otočiť do kríkov neďaleko chodníka, hodila som obsah (asi ešte obeda z predchádzajúceho dňa), rovno pod ten krík. Vau. Zatočilo sa mi v hlave a povedala som si, že to je sila, to sa mi nestalo, ani nepamätám. Nič to, otrasiem sa, vybavím doklady a ak bude vôľa a chuť, dám si nikotínové raňajky neskôr.

Po hodine neúspešného čakania v rade som vyšla von, že si do nervov zapálim znova. Chyba. Zážitok sa zopakoval. Vtom mi to došlo: „Nestihla som zregenerovať moju telesnú schránku a počali sme s manželom dieťa!“

Túto obrovskú domnienku som si musela buď potvrdiť, alebo vyvrátiť, a tak som hneď v neďalekej lekárni kúpila tehotenský test a na toaletách policajného krajského zboru som si potvrdila túto jasnú bodku v mojom nikotínovom príbehu.
Čakali sme naše prvé dieťa. Moja chuť na cigarety pominula nielen psychicky, ale aj fyzicky.

Jednak mi svedomie nedovolilo na cigarety kvôli zdraviu dieťatka ani len pomyslieť, no tiež mi celé tehotenstvo cigarety neuveriteľne smrdeli a pri pomyslení na ne mi prišlo fyzicky zle.

Taká čarovná odvykačka. Moja závislosť od cigariet pominula akoby mávnutím čarovného prútika. Jedna závislosť sa stratila na úkor inej. Odo mňa bol totiž závislý život ďalšieho človeka. Poľahčujúca okolnosť a dá sa povedať, že som sa zbavila závislosti takmer bezbolestne, ak teda nerátam pôrod.

Dnes je to už takmer sedem rokov, čo som ocikala prvý tehotenský test. Nevravím, že som si nezapálila znova, ale reakciou na to bolo ďalšie tehotenstvo. Už vtedy som sa zamyslela nad touto paralelou, že mojou odvykačkou môže byť gravidita.
Po roku od druhého pôrodu som si znova kúpila krabičku cigariet, nuž a to sa znova vypýtal do mojej maternice ďalší človiečik. Nie, nevymýšľam si, naozaj. Teraz mi už ani len nenapadne pomýšľať na cigaretu. Predsa len sme si povedali, že tri deti sú tak akurát.

A popravde, chcem, aby sme si kúpili to nové parádne auto, veď sme čo-to za tenčas s manželom naozaj ušetrili aj zdravotne, aj finančne.

Všetkým fajčiarkam, ktoré chcú a nevedia prestať, prajem všetko dobré a nech im do života prídu také okolnosti, ktoré im ich odvykanie uľahčia tak ako aj mne.

Ivana